Výhovorky? prečo nie :-)

Áno, toto je silné presvedčenie. Síce má svoju silu, ale tento mýtus sa borí s ľahkosťou lietajúceho pierka.

1. Tanečníkom sa nestávame, tanečníkom sa rodíme. 

Tanec patrí k najprirodzenejším prejavom pohybu človeka na našej planéte. V našom svete tancuje všetko a v jednom kuse, pretože žijeme uprostred pulzujúcej energie, ktorá sa neustále hýbe a premieňa. Je to zákon (nie ľudský, ale prírodou daný). Naše telá sa prirodzene vlnia už pri chôdzi. Nepotrebujeme k tomu žiadnu literatúru a ani návody na použitie tela v tanci. Tanec máme zapísaný v našej DNA. V histórií tanec umocňoval rituálne obraty, bol to vyjadrovací nástroj kolektívu/kmeňa alebo individuality. Tancovali muži, pridávali s k nim ženy a deti prirodzene túto danosť kopírovali generačne.  Odkiaľ pochádza teda to presvedčenie???

2. Tanec sa neučí!....len sme stratili spojenie s tancom na úrovni materinského jazyka.  

 Je to len "nedávno" kedy sa umelecký prednes tanca dostal na "pódium" a zostal v scénickej forme. To, čo bolo prirodzené pri počutí prvých tónov hudby, vnímania rytmu v tele a nasledovania pohybu sa začalo predpisovať vo forme - správne /nesprávne a začalo sa učiť na školách. Telo sa prepínalo do limitov a výkonu, ktoré bolo len dokazovaním si a famóznou ukážkou niekedy priam "nemožného". To vyselektovalo ľudí od emócií a ich spojeniu sa s nimi. Získali sme presvedčenie, že my tak tancovať nikdy nebudeme, že nemáme čas niekam chodiť učiť sa tancovať, že nemáme rytmus, energiu, pekné telo  a bla, bla, bla.  

Napriek tomu k nemu existuje návrat - cez podporenie schopnosti improvizácie, napodobňovaním a hlavne uvoľnením sa do pohybu, ktorý nepodlieha choreografii, ale prirodzene vzniká cez spojenie sa s pocitmi.

VIEME TANCOVAŤ, VŠETCI DO BODKY  (aj spievať)!  

Keď by sme toto povedali akémukoľvek fyzikovi, tak by sa pousmial. Celý vesmír je totiž v neustálom rytme a pohybe a my, ako ľudia nie sme žiadnou výnimkou patriacou do "iného vesmíru". Sme súčasťou tohto rytmu, len sme "zabudli" vnímať túto prirodzenosť. Každá hláska má svoj rytmus a poskladaná do slov a viet, vytvára melódiu. My sami sa dobrovoľne - nasilu držíme v pevnom postoji, aby sme tú melódiu náhodou nezacítili a život nás (ne)mohol roztancovať. 

Čo by sa vlastne stalo, keby sme sa dali do pohybu a rozbehli sa dolu kopcom lúkou? Naše nohy by rytmicky dopadali na zem a celé telo by pri dopade rytmicky vnímalo otrasy, hlava by nestíhala sledovať v rýchlosti, čo sa deje a tak by nám rozbehla kútiky úst do úsmevu a šťastného výkriku. V ušiach by sme počuli švišťať rozvírený vzduch a rytmická melódia by bola na svete.  Časti tohto javu sa odborne hovorí aj soundscape.

Čo to je? Soundscape (zvuková scéna) je zvuk alebo kombinácia zvukov, ktorá sa vytvára alebo vychádza z prostredia, je to kombinácia akustických zdrojov, prirodzených aj umelých, v rámci danej oblasti. Existuje napríklad aj biofónia (prírodné a zvieracie zvuky), geofónia (napr. zvuky počasia) a kto je autor antropofónie ? - no predsa my ľudia.

Máme rytmus a melódiu, sme tým - naše srdce bije v rytme, náš dych sa rytmicky strieda - výdych/nádych, deň a noc sa striedajú, príliv, odliv, všetko je to rytmus a my sme jeho súčasťou. 

Nebojme sa spojiť so svojou prirodzenosťou, pred ktorou iba márne utekáme. Smelo tancujme životom v akýchkoľvek témach, ktoré nás stretávajú - každá téma má totiž inú dynamiku, podľa toho, aký pocit ju sprevádza. Smútok sa v tele ukazuje odlišným spôsobom, ako radosť. No dá sa v pohybe bezpečne vyjadriť a uľaviť tak telu a psychike. 

Tak a presne toto by mal byť  HLAVNÝ dôvod, prečo začať !

Keď sa hanbíme, prežívame sa zacyklene vo svojom detstve alebo puberte. Naše šance dospieť klesajú, pretože tento pocit nám v tom bráni. V tanci sa s ním vieme prepojiť a zistiť, že o nič nejde. Vyslovene toto sú výpovede tanečníkov.  Hanba je zranenie z detstva, kedy sme boli prirodzení a smelí, kedy sme sa "naivne" ukázali svetu, ktorý nás "dal dole". Ale svoju prirodzenosť sme nestratili, len potlačili. 

Hanba pohlcuje životnú silu priam "zabijáckym spôsobom".  Nevedie z nej iná cesta, len skrze ňu samú.  Hanba je nepohyblivá, je to čisté zaseknutie v tele.  Stojí za to sa sebareflexívne zamyslieť nad tým, v čom všetkom som zaseknutý/á vo svojom vlastnom živote, aké témy sa mi opakujú, aké vzťahy tvorím?

Tak čo, ešte stále stojí za to stáť vo svojom živote v nejakých témach bez pohnutia s domnienkou, že ak sa pohnem, všetci ma uvidia?  OMYL. Iróniou je, že iní "spracúvajú to svoje" a nestíhajú sa dívať. To, kto sa díva, sme my sami na seba. Hanbíme sa sami pred sebou.